Prvá strieborná kniha snov - Kerstin Gierová

Liv Silberová sa musí so svojou sestrou, o dva roky mladšou, Miou Silberovou a ich pestúnkou,        Lottie Wastlhuberovou, odsťahovať do Londýna.
Sestry nemajú stály domov pretože sa musia so svojou mamou stále niekam sťahovať.
Ich rodičia sú rozvedený a ich mama Ann Matthewsová si našla nového priateľa, Ernesta Spencera,    ktorého bývalá manželka zomrela na dedičnú chorobu, ktorú s vysokou pravdepodobnosťou zdedili  aj jeho deti, dvojičky zhruba v Livinom veku, Grayson a Florenc.

Po presťahovaní sa začnú snívať zvláštne sny, v ktorých Liv vída tajné dvere s kľučkou
 v tvare jašteričky, rozprávajúce kamenné sochy a splašenú pestúnky so sekerou...
Sny Liv Silberovej sú v poslednom čase dosť strašidelné pretože si dopodrobna pamätá každý detail    jej zvláštnych snov. Zamestnáva ju hlavne jeden z nich.
V tom sne bola v noci na cintoríne, na ktorom
 v skutočnosti nikdy nebola, a pozorovala štyroch  chlapcov, Graysona. Henryho, Arthura
 a Jaspera pri temnom magickom rituály.
Prinajmenšom chlapci predstavujú celkom reálne spojenie s Liviným životom, lebo Grayson a jeho traja najlepší priatelia skutočne existujú.
Odnedávna chodí Liv na tú istú školu ako oni - a sú vlastne celkom milí.
Naozaj strašidelné (ešte strašidelnejšie ako hociktorý cintorín v noci) je však to, že chlapci o nej  vedia veci, ktoré neprezradila cez deň - ale vo sne. Môže to byť skutočné?
Je pre ňou absolútnou záhadou, ako sa im to podarilo, ale dobrej záhade Liv ešte nikdy nedokázala odolať...

Myslím, že táto kniha sa autorke naozaj veľmi podarila. Mala zaujímavý a strhujúci dej od ktorého  som sa miestami nevedela odtrhnúť. Kniha sa mi naozaj pozdávala a odporúčam vám ju prečítať.
Domnievam sa však, že táto kniha nadchne hlavne dámy a dá sa povedať, že pre chlapcov to bude  skôr strata času a energie.

Záblesk svetla - Garth Stein

V lete v roku 1990 sa štrnásťročný Trevor Riddell vráti ,aj so svojím otcom,  do domu Riddellovcov,  legendárneho sídla postaveného z gigantických kmeňov stromov, vypínajúcom sa na rozľahlom pozemku, nad Pugetovým zálivom pri Seattli. 

Jeho rodinný predkovia ho vybudovali na vyklčovanom pozemku a za obeť ich márnivosti a ziskuchtivosti padli hektáre nádherného lesa. 

No jeho predok Benjamin Riddell trval na vrátení pozemku jeho pôvodnému majiteľovi - lesu.

Trevorov otec Jones Riddell nedávno zbankrotoval, rodina sa ocitla v ohrození a rodičia sa rozhodli pre skúšobné odlúčenie. 

Jeho matka, Rachel Hollowayová, sa rozhodla odísť za svojou rodinou, na vidiek, do Anglicka. 

Jones priviedol chlapca do starobylého sídla, ktoré vyzerá, že sa čochvíľa rozpadne. 

   Toto kedysi legendárne sídlo napádajú škodci znútra aj zvonka. 

V Riddellovskom sídle žije, Jonesova sestra a Trevorova teta, Serena a ich otec Samuel trpiaci alzheimerom, s jediným cieľom. Spoločne chcú svojrázneho dedka, majiteľa nehnuteľnosti, presvedčiť, aby dožil v penzióne, dom aj s pozemkom dobre predať developerovi a zo zisku pokojne žiť až do smrti. No Elijah Riddel sľúbil, svojmu synovi, Benjaminovi Riddellovi, že pozemok sa vráti lesu. 

Lenže záhadný a aj trochu strašidelný dom je plný tajomstiev. Trevor pri skúmaní tajných skodísk, izieb a podzemných katakomb objaví ducha riddellovského sídla, ktorý má celkom iný zámer: prírode treba vrátiť to, o čo ju obrali. Dovtedy však nik okrem dedka Samuela na ducha riddellovského sídla neveril... Chlapcova odvaha postaviť sa zoči-voči temnej minulosti predkov je kľúčom k budúcnosti rodiny.

Dokáže Trevor pomôcť splatiť dlh prírode, vybudovaný dávno pred jeho narodením?

 Táto kniha ma naozaj veľmi fascinovala a nedokázala som si ju neobľúbiť. 

Kniha bola pôvodne písaná ako príbeh, no akoby ku koncu knihy sa autor rozhodol, že táto kniha bude písaná vo forme rozprávania.

 Pôsobilo to naozaj mätúco.

 No napriek tomu obsahuje veľa zaujímavých a zároveň dôležitých informácii. 

Autor v knihe objasňuje svoje názory na posmrtný život, ľudstvo a jedinečné putá, ktoré existujú medzi každým z nás.

Prechádzka s domácimi miláčikmi

Týmto článkom by som chcela poukázať, že občas si ani sami neuvedomujeme, že na svoje domáce zvieratká zabúdame. Je to úplne normálne, veď občas je tých povinností a záväzkov príliš veľa.
 V tomto nie som žiadna výnimka, no snažím sa so svojím psíkom Dorkou aspoň dva až trikrát do týždňa na poriadnu prechádzku.

 Nie len pre psíka, ale aj pre vás je to dobré a aspoň máte dobrý pocit z poriadnej prechádzky, na ktorej si naplno užijete šantenie so svojím psíkom. Ale ak si trúfate na vyšší level, tak by ste mohli vyskúšať ísť behať so svojím psíkom. V takomto prípade skôr odporúčam aby ste najskôr začali behávať sami a až potom ísť behať so psíkom. Predsa len vám psík pri behaní dá poriadne zabrať!

 Tiež musíte dať pozor na výber terénu. Ak pršalo tak vám to veľmi neodporúčam z dôvodu potreby kúpania vášho psíka, pretože bude celý zablatený. Treba zvážiť aj počasie.

Každopádne behanie s vašimi miláčikmi treba najskôr dobre zvážiť. no napriek tomu platí, že pohyb je dôležitý!

Ja som sa rozhodla priložiť k svojmu článku zopár fotiek, či už na inšpiráciu pri fotení, terénu alebo prostredia.
                                   

Pri tejto prechádzke sa mi tiež podarilo zistiť, že môj psík si veľmi rád pochutí na kvetinách.

Dúfam, že sa vám môj článok páčil a pomohol vám vytvoriť si plány na víkend, alebo vás inšpiroval.

Večerná prechádzka

Dnes večer, ako každý iný deň som absolvovala so svojím psíkom večernú prechádzku.
Samozrejme sa to nemohlo obísť bez ťahania, pišťania na iných psov a nelogického pobehovania.
Napadlo mi, že by nebolo od veci pokúsiť sa niečo pekné odfotiť. Už minimálne kvôli námetu na nový článok. Každopádne dúfam, že sa vám moje čisto amatérske fotky budú páčiť.
   

Možno si pamätáte, že v článku Očarujúca jar sa objavili fotky púpaviek, ktoré len nedávno rozkvitli. A tie na obrázku sú presne tie isté, len z pred dvoch týždňov.

 Podarilo sa mi zachytiť

posledné slnečné lúče, ktoré ma veľmi fascinovali.

Pravá večerná prechádzka sa nemôže zaobísť bez typického prítmia krásneho západu slnka.

Tiež sa mi podarilo odfotiť aj velice abstraktnú fotku, ktorá by nebola vznikla keby nebolo ťahania môjho hyperaktívneho psíka - Dorky.

Tieto posledné štyri fotky vznikli vďaka môjmu zaujatiu voči rozkvitnutým stromom a vo všeobecnosti voči jari.

Dúfam, že sa vám moje fotky páčili a prajem vám pekný zvyšok soboty.

Totálna neschopnodsť...

Samozrejme, moja. Možno aj vám sa zdá, že nič nestíhate. No ja aktuálne začínam podozrievať tento veľmi bláznivý mesiac, apríl.
  Týmto článkom sa chcem oficiálne posťažovať na to, že sa mi nič nedarí a vôbec nič nestíham! Veľmi ma hnevá, že som nestihla napísať článok "Marec, mesiac knihy". Ktorý som mala napísať presne pred mesiacom.
  Na ten článok som sa tak tešila! Mala som v pláne sa naplno ponoriť do čítania kníh a písať recenziu za recenziou. Ja vlastne ani nechápem, ako som na to mohla zabudnúť.
  Musím, ale uznať, že za tento mesiac som stihla takmer všetko čo som mala v pláne. Konečne som začala cvičiť, chodievať so svojím psíkom, bláznivou Dorkou, aspoň na hodinu von. Mám dobrý pocit z toho, že pre seba robím aspoň niečo užitočné. Počasie, ale v poslednej dobe s nami nechce veľmi spolupracovať. No aktuálne mi sa môžem vyhovoriť na neskutočne otravnú nádchu.

Aj keď tento obrázok je k tomuto článku totálne od veci. Nemohla som si ho odpustiť pretože jelene a iné lesné zvieratká sa mi páčia. (To by bolo, tráviť víkend v lese!)

 V budúcnosti by som chcela napísať knihu, denník života obyčajného a obzvlášť znudeného človeka. Teda názov nemám ešte presne vymyslený, ale to je jedno pretože mám na to ešte dosť času.
Každopádne, dnešok bol sčasti dobrý a sčasti zlý. Zlý, pretože som dostala zlú známku v škole kvôli totálnej hlúposti a dobrý, pretože som dostala hneď niekoľko skvelých správ. Napríklad som sa dozvedela, že budem mať ukončenú umeleckú školu, teda pokiaľ mi nepreskočí a nerozhodnem sa skončiť s tancovaním.
  Aktuálne ma však viac trápi to, že máme mať vystúpenie, ktorým prakticky zabijem celý deň.
Človek sa teší na víkend a nakoniec ho celý strávi na vystúpení. To veru nie je veľmi pozitívne.
V poslednom čase veľmi nestíham písať články a ani na ne zbierať nové námety.
Dnes by som však zopár článkov chcela uverejniť a možno vám vďaka nim dám aj námet na strávenie víkendu.

Očarujúca jar

Možno ste si už aj vy všimli, že jar k nám prichádza v plnom prúde. Pre mňa je to taký šok, pretože doteraz stále pršalo a bolo maximálne 7 stupňov. Zrazu svieti slnko o sto dvesto a je 20 stupňov. Teda aktuálne nie, aspoň v našom malom mestečku. Zato do obeda bolo celkom pekne a teplo a asi až pred hodinou sa pokazilo počasie a začalo pršať. A to som dnes chcela ísť von cvičiť a hľadať námety na fotenie. Samozrejme, neodradilo ma ani zlé počasie a nafotila som zopár fotiek.

Kvietky rozkvitajú rovnako ako stromy a príroda sa prebúdza v plnom prúde. Okolo nášho paneláku sú samé púpavky a ráno sa kochám pohľadom na ne. Krásne rozkvitnutá čerešňa nás núti venovať jej aspoň kratučký pohľad. Vtáčí štebot je počuť všade na okolí. Pri pohľade z okna sa jednoducho musím usmiať. Keby nebolo tej blbej nádchy, ktorá sa ma drží už vyše týždňa, svet by bol dokonalý
a vonku by som bola skoro stále. Tiež to závisí od učenia do školy, nácvikov z tanečnej...
Konečne je piatok a pred nami je víkend s pomerne vysokými teplotami (tým myslím zhruba 20 stupňov).  Dúfam, že cez víkend budem mať príležitosť odfotiť zopár pekných fotiek a užiť si začiatok jari. Dúfam, že sa vám môj, aj keď krátky, článok páčil a, že neležíte doma s nádchou, ale užívate si jar.

Šťastie

Pri pojme šťastie si predstavím posledné dva verše z básne, ktorú som nedávno recitovala na Hviezdoslavovom Kubíne.
...je šťastím
ak máš deti
aj niekoho
kto myslí na teba
a príde ti
naliať za pohár optimizmu.

Injekcia lásky
postaví na nohy každého
ak sa má o čo aj o koho opierať.

Možno ste sa už veľakrát opýtali: Čo je to šťastie? Ako sa dá šťastie získať? Ako vyzerá šťastný človek?
Šťastie je abstraktné a nemôžeme sa ho dotknúť.
Niektorí ľudia si myslia, že šťastie jednoducho neexistuje  a úspech si musí človek vydrieť musí sám. Iní veria, že šťastie sa dá získať dobrými skutkami alebo rôznymi talizmanmi šťastia, ako sú napríklad podkova, prasiatko, štvorlístok alebo aj slon.
Rovnako dôležité je aj, ako si šťastie udržať. Ja si myslím, že šťastie máme dovtedy, pokým ho potrebujeme a zaslúžime si ho. Niektorí ľudia sa dávajú na zlé chodníčky a preto si podľa mňa šťastie nezaslúžia.
Tiež je pravda, že šťastie a mier sú veľmi vrtkavé.
Sú aj ľudia, ktorí si myslia, že im šťastie môžu ukradnúť zlí duchovia a iné nadpozemské sily. Na nadpozemské sily neverím, a preto s týmto názorom nie som až tak stotožnená, ako s ostatnými, ktoré sú tu uvedené.
Podľa mňa, každý z názorov o šťastí je z časti pravda, no niektoré sú pre nás príliš nereálne na to, aby podľa nás mohli byť skutočné.
Moji rodičia si myslia, že šťastie je krásny okamžik, ktorý si treba vychutnať, keď sa naskytne.
O šťastí si myslím, že k nám príde a ani si to neuvedomíme. Avšak, keď odíde, tak to občas pocítime príliš bolestivo. Viem, že medzi šťastím a náhodou je veľmi tenká hranica.
Na šťastie by sme sa rozhodne nemali spoliehať, pretože nikdy nevieme, akú cenu si to šťastie vypýta. Bude nám stáť to chvíľkové šťastie za prípadné nešťastie, ktorým zaplatíme?
Každý človek je iný a má iný názor, či už na šťastie alebo na život. Podľa mňa je šťastie, že sme každý jedinečný. Šťastný človek je ten, ktorí má rodinu, priateľov... Pre každého z nás je šťastie niečím iným...